Choď na obsah Choď na menu
 


Darovanie krvi

(História vývoj a prognóza)

História darovania krvi

článok pochádza zo stránky www.ntssr.sk

Ľudská krv bola od pradávna stotožňovaná so životom, považovaná za zázračnú, nadprirodzenú tekutinu, všemožný liek, od ktorého sa očakávalo omladenie, uzdravenie, pri čom účinky na človeka sa skôr tušili ako naozaj poznali. Z dejín poznáme prípady, keď si najmä bohatší ľudia nechali „púšťať žilou“, lebo verili v rýchle udravenie či omladnutie. Zvláštne je, že aj keď tieto praktiky niekedy priniesli odvážlivcovi aj vážne zdravotné problémy v mnohých prípadoch naozaj pomáhali. Bezprostredne sa mu odľahčil krvný obeh, odplavením krviniek sa podráždila krvotvorba na uvoľnenie mladých krviniek z kostnej drene, zlepšila sa kvalita a funkcie krvi.

Už v dávnej histórii si ľudia všimli, že ak krv uniká z tela, život človeka alebo zvieraťa je ohrozený. Rimania pili krv svojich gladiátorov, niektorí sa v nej „kúpali“ ale až osobný lekár francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. v roku 1667 uskutočnil prvú úspešnú transfúziu krvi človeku, pričom použil krv jahňaťa.

Transfúzie zvieracej krvi nebývali, až na ojedinelé prípady, úspešné a tak v roku 1819 použil J. Blundell ľudskú krv. Neznalosť krvných skupín však zastavila predčasné nadšenie z krvných prevodov, ktoré neraz predčasne ukončili život pacienta. Až objavenie rozdielnej aglutinácie /zhlukovania/ krviniek pred viac ako 100 rokmi viedenským lekárom Karlom Landsteinerom a objavenie 4 základných krvných skupín / český psychijater Jan Janský a američan W. L. Moss nezávisle na sebe . / A, B, 0, AB znamenalo prelom v transfúziach krvi.

(Označenie A, B, 0, ABbolo až v 30 rokoch 20 storočia)

V tom čase však boli krvné prevody dosť drastické – priamo sa spojili pomocou trubice tepny darcu a pacienta a nie vždy sa správne odhadlo či môže odber ešte pokračovať O komforte darcu teda nemožno hovoriť. Navyše išlo o mimoriadne náročný výkon a pre svoju riskantnosť viac menej zriadkavý. O 10 rokov neskôr sa zistilo, že krv sa dá pridaním protizrážavej látky a gukózy konzervovať. Plný rozvoj však dosiahla transfúzia krvi až po roku 1940 – po objave Rh faktora, konzervovania krvi a jej stabilizácie i skladovania. Po ďalších objavoch v medzivojnovom období, v našich podmienkach v roku 1948 vznikla Transfúzna služba, ktorá bola súčasťou nemocníc a v spolupráci s ČSČK sa začali konštituovať prvé skupiny dobrovoľníkov z radov vojakov a zdravotníkov, ktorí začali odovzdávať svoju krv aby pomohli chorým. Rozvoj transfúznej služby v rôznych štátoch bol odlišný. Niekde vznikli samostatné odberové centrá priamo v nemocniciach, inde priamo Červený kríž organizoval a aj spravoval transfúzne oddelenia.

V súčasnosti získavanie osvetu a odmeňovanie darcov má na starosti Slovenský Červený kríž, ktorému je to dané zo zákona. Odbery vykonávajú Národná transfúzna služba SR (Krajské mestá) a Hematologicko-transfúzne oddelenia nemocníc (menšie mestá)

V súčasnosti neexistuje príspevkové darcovstvo krvi. Súvisí to s etickým kódexom o Darovaní krvi a krvných buniek, podľa ktorého má byť darcovstvo bezplatné a dobrovolné darca nemá mať žiaden finančný profit  darovania alebo výhody s darovania (Sk napr. deň voľná ). Takisto organizácia uskutočnujúca  odber krvi má byť nezisková organizácia. Darca dostane len malé občerstvenie a 60 Sk gastrolístok.

 

súčastnej dobe existuje anonymita medzi darcom a príjemcom. Darca ani príjemca sa nemajú dozvedieť od koho krv pochádza. V súčastnej dobe má možnosť darovať darca krv konkrétnej osobe alebo profilovej skupine (napr. deti s onkologického ústavu a poď )